Späť na tvorivú dielňu

Zuzana Šidlíková

Vzťah štátu ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom ľudovej výroby bol prítomný v rôznej intenzite v minulosti a napokon i dnes. Ľudový umelecký výrobok bol od 19. storočia významným exportným artiklom. Dôvody, ktoré viedli mestské obyvateľstvo ku kúpe týchto výrobkov sa samozrejme menili: od vlasteneckých pohnútok, štátnej ideológie, až po potrebu individualizovanej polohy dizajnu, prípadne znovuobjavenú úctu k tradičným technikám a materiálom.

Ešte koncom 19. storočia bol v Uhorsku rozvoj textilného priemyslu, v porovnaní s krajinami rakúskej monarchie, značne spomalený. Textilná výroba tu fungovala na báze domácej remeselnej malovýroby. Distribúcia sa riešila formou trhového predaja a podomového obchodu. Stále intenzívnejšie sa však potvrdzovalo, že domáca remeselná malovýroba (napr. výroba keramiky, drevených výrobkov či textilu) nevyhnutne potrebuje k svojej existencii podporu spolkov a družstiev. Úlohou spolkov sa stalo zveľaďovanie domácej výroby, starali sa o distribúciu materiálu, predaj a propagáciu výrobkov. Ľudové výrobky sa v tomto období stali významným predajným artiklom, narastal po nich dopyt medzi mestským obyvateľstvom. Ľudový textil zohral v druhej polovici 19. storočia dôležitú úlohu v národnoobrodeneckom hnutí, silnelo povedomie, že práve kúpou produktu ľudovej výroby sa podporuje vlastenectvo. Snaha o komercializáciu ľudového umenia vyústila prostredníctvom určitej centralizácie a reorganizácie výrobných jednotiek do tzv. ľudového priemyslu. Dôležitým momentom, ktorý prispel k jeho rozvoju, bolo organizovanie priemyselných výstav, kde mali zúčastnené štáty prezentovať produkty svojho podnikania. Podpora ľudovej výroby sa ukázala nevyhnutná a aspoň čiastočne suplovala problémy s priemyselným rozvojom uhorskej časti monarchie.

Ešte koncom 19. storočia bola najznámejšou a najväčšou organizáciou, ktorá sa zaoberala výrobou a predajom ľudového textilu, spolok Izabella. Sústredil sa na výšivkársku činnosť, pod odborným dohľadom vytvárali práce, ktoré boli obľúbené v aristokratických kruhoch, realizovali tu odevy, ale i bytový textil. Spolok sa úspešne prezentoval na domácich i zahraničných výstavách (v Paríži /1900/, St. Louis /1904/, Liège /1905/, Miláne /1906/, Londýne /1913/). Po vzniku Československa, v roku 1918, prešiel majetok spolku do vlastníctva novovzniknutej spoločnosti Detva. Detva svoju produkciu zamerala na hračky, keramiku, výrobky z dreva či prútia. Textilnú tvorbu môžeme však považovať za najúspešnejšiu oblasť jej výrobnej činnosti. Obľúbeným artiklom boli predovšetkým kožené a kožušinové vesty, kožené tašky a rôzne doplnky. V neposlednom rade sa v Detve venovali i výrobe vyšívaných detských, dievčenských a dámskych šiat a blúzok, „podľa návrhov vlastných i nám priamo dodaných“. Často objednávaný bol aj pletený tovar, napríklad svetre, vlnené rukavice alebo čiapky. Z interiérového textilu to boli najmä textílie menších formátov, ako napríklad tkané a vyšívané vankúše, vyšívané pokrývky, vyšívané najmä na tylovom podklade. Textílie Detvy boli určené prevažne na vývoz do cudziny, najmä do Kanady, USA, južnej a severnej Afriky, Francúzska, Nemecka a Anglicka. Dobové správy len dokazujú, že dopyt bol postupne väčší, ako firma dokázala uspokojiť.

Za vôbec prvú slovenskú ustanovizeň je považované Družstvo na speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, založené v roku 1910. Družstvo sa orientovalo prevažne na textilnú výrobu, preto sa zaužíval tiež názov Výšivkárstve družstvo v Skalici. V tom istom roku ako Skalické družstvo vznikla i Lipa. Teritoriálne sa mala Lipa venovať sprostredkovaniu práce a predaju výrobkov domáceho ľudového priemyslu na strednom a výhodnom Slovensku, kým Skalické družstvo pokrývalo prevažne oblasť západu. Najväčšiu časť sortimentu tvorili detské a dámske odevy, tiež doplnky (ako slnečníky, tašky, opasky, spony do vlasov a pod.). Dôležitým artiklom boli aj bytové doplnky, v menšej miere drevársky, košikársky tovar, keramika a hračky.

So vznikom Slovenského štátu sa v roku 1939 založil Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby na Slovensku, ktorý sa stal ustanovizňou zastupujúcou záujmy ľudovej výroby, zastrešoval väčšinu fungujúcich ľudových družstiev a spolkov. Jeho cieľom bolo zveľaďovanie a propagácia domáckej výroby u širšej verejnosti, starostlivosť o záujmy domácich pracovníkov. Keď po vojne v roku 1945 vzniklo Ústředí lidové a umělecké výroby v Prahe s pobočkou v Bratislave, majetok Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby sa v roku 1953 stáva jeho súčasťou. Nová inštitúcia tak mala za úlohu zastrešiť výrobné družstvá, výrobcov a rozbehla sa ich celková reorganizácia. ÚĽUV zabezpečoval technický a výtvarný dozor, zaoberal sa odbytom výrobkov. Družstvá zostali v kompetencii ÚĽUV-u do roku 1952, potom sa začali združovať pod novú organizáciu, Zväz výrobných družstiev, a  z priameho dosahu ÚĽUV-u sa vymanili. ÚĽUV mal v kompetencii starostlivosť o všetky druhy ľudovej umeleckej výroby. Jej podpora bola realizovaná prostredníctvom vývojovej, výrobnej, obchodnej, ale i výskumnej, dokumentačnej a publikačnej činnosti. V povojnovom období sa úlohy a ciele ľudového umenia menia. Nová ideológia zasahuje po nástupe Komunistickej strany aj do odevnej a textilnej produkcie. Apeluje na „vyspelý vkus“ nositeľa, „národný charakter“ a „socialistický obsah“ odevnej kultúry. Socializmus mal zlikvidovať triedne rozdiely, preto i odev musel potlačiť výstrednosť, ozdobnosť a luxus. Úsilie o vytvorenie svojbytnej odevnej produkcie, nezávislej na vzoroch západných módnych centier, viedlo k hľadaniu národného charakteru módy. Na módnych návrhoch sa objavuje znovuzrodená modrotlač, oprašujú sa ľudové textilné techniky a prírodné materiály. Tlač, hra s väzbami tkaniny, čipka či výšivka, sú prípustnou voľbou na odeve nového socialistického človeka. Ľudový odev tak symbolizoval „bezčasie“ a bol opozitom k nestálosti urbánnej módy.

V pôsobnosti ÚĽUV-u bolo dizajnérske štúdio s výtvarníkmi v oblasti textilu, odevu, keramiky, nábytku, bytových doplnkov či suvenírov. Podporovala sa snaha navrhovať tradičné vzory prispôsobené aktuálnym potrebám súčasného človeka. Dôraz sa kládol na prírodné materiály a tradičné ľudové techniky. Vzhľadom na limity masového socialistického priemyslu bola práve táto malosériová výroba oveľa pružnejšia, viac reagovala na potreby zákazníka. Solitéry a malé kolekcie boli obohatením domáceho trhu. Predaj výrokov sa zabezpečoval prostredníctvom vlastných výstavných siení a v predajniach Krásnej jizby, ktorá bola v dobe socializmu ojedinelým fenoménom.

Po roku 1989 sa možno na istý čas ľudové tradície dostávajú mimo spoločenského záujmu. V rámci čoraz globalizovanejšieho spôsobu textilnej a odevnej produkcie sa však hľadanie národnej identity prostredníctvom ľudovej tvorby stáva v novom tisícročí akýmsi pokusom o individualizáciu. Návrat k tradícií a overenej kvalite, potreba vymaniť sa zo sériovej produkcie, odkazy na špecifické hodnoty ľudovej techniky sú tentokrát novým kľúčom, posilňujúcim konkurencieschopnosť domáceho dizajnu.