Späť na tvorivú dielňu

Juraj Kudjak

Každá drevenica v Čičmanoch skrýva vlastný, jedinečný príbeh, ktorý je v mnohom čitateľný aj z vonkajších stien domov. Niektorých domov som mal možnosť dotknúť sa a spoznať hlbšie. Boli to zhnité, hubou napadnuté celé steny, od veľkej váhy deformované nosné trámy, často ako sito predierkované od drevokazného hmyzu či starým plechom poprikrývané šindľové strechy a storočný prach. Čas sa stále kruto podpisuje pod každú stavbu, z ktorej sa vytratil život. Mojím cieľom bolo vrátiť ho naspäť, a tak aspoň trocha prispieť k ich záchrane a rozvíjať kúsok z toho, čo nám tu zanechali naši predkovia. Budem vaším sprievodcom a v krátkosti vám priblížim ich históriu.

Vápenná ornamentálna výmaľba upúta návštevníka na prvý pohľad. Pri pozornom preskúmaní jednotlivých trámov dreveníc, spozorujeme otvory rôznych veľkostí a tvarov. Nachádzajú sa v nich kovové črepiny vryté hlboko v dreve, skryté stopy po bojoch z vojny. Čitateľný je aj rukopis majstrov tesárov, pri okresávaní stromov, jednotlivých trámov drevenice, sú hmatateľné záseky sekier, tešlí či dlát. Na jednu drevenicu potrebovali približne 30 stromov, prípravné práce trvali dva týždne a bolo potrebné okresať takmer 1km dĺžky guľatiny na rovnoboké trámy. Výroba a postavenie domu trvalo ďalšie dva týždne, pri dvoch majstroch a štyroch pomocníkoch. Takto, relatívne rýchlo, postavili dolnú časť obce po požiaroch, ktoré postihli obec v r. 1907 a v r. 1923. S príchodom nových, nehorľavých materiálov, nálada obyvateľov už nebola priaznivá pre pôvodný, drevený materiál. O súčasnú urbanizáciu a opätovné postavenie drevených domov sa zaslúžil najmä architekt Dušan Samuel Jurkovič, ktorý v tom čase pracoval na štátnom Referáte pamiatok, a pomohol Čičmancom zabezpečiť materiál – drevenú guľatinu zo štátnych lesov. Architekt Jurkovič mal blízky vzťah k Čičmanom a ich obyvateľom. Vytvoril si ho v čase, keď ako mladý absolvent, po štúdiách vo Viedni, pracoval vo vsetínskej kancelárii, ktorá pripravovala Národopisnú výstavu v Prahe na rok 1895. Architekt Jurkovič dostal úlohu vycestovať na Slovensko a vypracovať plány na postavenie čičmianského obydlia. Zaujala ho dvojposchodová drevenica s pavlačou. Podľa jeho plánov pripravili na vsetínskej píle materiál a repliku maľovaného domu postavili na výstave. Od tých čias Čičmany lákajú a pútajú pozornosť, nielen svojou jedinečnou architektúrou, ale aj výšivkou.

Takmer každému návštevníkovi Čičman napadne otázka, prečo sa v Čičmanoch maľovali domy? Odpoveď hľadali už prví cestovatelia a výskumníci, vďaka ktorým máme zachované fotografie obce ešte spred prvého požiaru v r. 1906. Tak, ako sa vyvíjala výšivka, vyvíjala sa aj výmaľba. Zlomové obdobie bolo po požiaroch a po vojne, kedy si obyvatelia obohatili nové domy hustejšou geometrickou vápennou výmaľbou, ktorú poznáme aj v súčasnej podobe a ktorá vychádza z čičmianskej výšivky. V minulosti mala maľba ochranný charakter. Maľovali sa spodné, základové, trámy na ochranu pred vodou padajúcou zo strechy, maľovali sa nárožia, kde bolo množstvo spojov, cez ktoré vnikala zima do vnútra. K tomu pridali niekoľko jednoduchých ornamentov. Bola to viac plošná maľba ako ornamentálna. Maľovalo sa s hrubým zaviazaným chumáčom trávy alebo slamy a s hlinkou, náterom vytvoreným z hliny, vápenného piesku z okolia obce a vody. Obyvatelia hlinkou maľovali najmä interiér obydlia, až potom exteriér. V pravidelných intervaloch, niekoľkokrát za mesiac, maľovali čierne kuchyne, v ktorých horel otvorený oheň, na ktorom sa varilo. Dym prirodzene konzervoval interiér, ale aj dechtoval okolie a vychádzal cez otvory do podstrešia a cez dymníky a šindľovú strechu von. Vnútorným náterom sa gazdinky chránili pred požiarmi, izolovali steny pred zimou a čistili, dezinfikovali priestor. Bolo praktické a obľúbené zdobiť vonkajšie priečelia domov s predmetmi, ktoré by inak boli umiestnené vo vnútri, ako napr. obrazy a sochy svätých, pretože akákoľvek výzdoba v interiéri podliehala skaze, čiernemu dechtu.

V súčasných maľbách dreveníc existujú nepísané pravidlá, ktoré sa samozrejme dodržiavajú. Každá drevenica je iná, pritom všetky majú rovnaký charakter. Maľujú sa len trámy zrubu, nie medzitrámová výplň, vzory v riadku sa nestriedajú, ale každý trám si zachováva jeden vzor. Maľuje sa voľnou rukou, s určitou hrúbkou štetca. Bolo by správne, aby sa tento charakter dodržiaval. V súčasnosti využíva mnoho dizajnérov čičmianské ornamenty na rôzne aplikácie. V niektorých prípadoch sa vytvárajú aj novotvary, ktoré nemajú pôvod v čičmianských ornamentoch a pôsobia gýčovo. Originálne ornamenty vznikali počas stáročí, z veľkej biedy a pri tvrdých životných podmienkach. Ľudia do nich dávali nielen svoju prácu, ale aj umenie a srdcia, ktoré vo svojej podstate vôbec neboli také hranaté. Prajem projektu vytvorené na Slovensku množstvo pekných nápadov a inšpirácií z Čičmian, ako aj pri návšteve ďalších naplánovaných regiónov.