Marie Duclos

Born in 1991 in Tarbes, a small town in the south west of France, Marie decided to study Cultural Industries at the Rocailles School (Biarritz, Aquitaine). 

Then, she pursued a Master in Design & Space at ESAAA (Annecy, Rhône-Alpes). After she decided to move to Prague, for her interest for its culture, architecture, mysteries and anecdotes, that built this city.

She continues her favourite artistic practice, drawing. 

Her work is to transcribe moments of intimate discussion with strangers, but also to relate the body and the cosmic. 

A discussion with a stranger becomes a story to tell. A need to transcend the banality of a meeting, as well as give one voice and importance to the other. Listen and observe. 

Influenced by anatomical charts and cosmic images, she interprets with this imagery a life around us and in us.

 

Narodila sa v roku 1991 v malom mestečku Tarbes na juhozápade Francúzska. Marie sa rozhodla študovať Kultúrny priemysel na Rocailles School (Biarritz, Aquitaine). Následne absolvovala magisterské štúdium Design & Space na ESAAA (Annecy, Rhône-Alpes).  Neskôr sa presťahovala do Prahy, kvôli jej záujmu o kultúru, architektúru, tajomstvá a anekdoty, na ktorých je toto mesto postavené. Pokračuje tam vo svojej obľúbenej umeleckej praxi – kresbe. Jej tvorba spočíva v prepise momentov intímnych diskusií s cudzími ľuďmi, ale aj v spojení s telom a vesmírom. Diskusia s cudzím sa stáva príbehom. Potrebou prekonávať banalitu stretnutia, ako aj dávať  jednému hlas a druhému dôležitosť. Počúva a pozoruje. Ovplyvnená anatomickými grafmi a kozmickými obrazmi, interpretuje svojou tvorbou život okolo nás a v nás. 

 

 

Madonnas, mixed media on a mirror, 2018     

Three mirrors, one triptych. These faceless women, veiled, with large clothes that Bazovský painted, are my new muses. These women who are working in the fields under the sun or who are posing in front of us, become my Madonnas.

I remember myself, in the silent gallery, in front of them, I wanted they whispered me their life stories.

Like church stained-glass windows, it is the daylight that makes the scratched drawings exist. The rhythm of the sun, on which the fieldwork is based, will be also the rhythm that makes these women exist inside the mirrors.

Without a face, their emotions are not perceptible, but once you will look at yourself in the mirrors, you will give them one. Your reflection will become theirs.

Softly, in light and in secret, we are speaking to them with our thoughts, like whispers, in front of a painting or a mirror, we are talking to ourselves.

 

Madonykombinovaná technika na zrkadle, 2018

 

Tri zrkadlá, jeden triptych. Tieto ženy bez tváre, zahalené v objemnom oblečený, ktoré namaľoval Bazovský, sú moje nové múzy. Ženy pracujú na poli pod slnkom alebo nám pózujú, sa stali mojimi Madonami. Spomínam si ako som bola pred nimi v tichej galérií a chcela som, aby mi pošepkali svoje životné príbehy. Podobne ako u sakrálnych vitráží, vyškriabané kresby exitujú len vďaka dennému svetlu. Rytmus slnka, na ktorom je poľná práca založená, bude taktiež rytmom, ktorý zapríčiňuje existenciu týchto žien v zrkadlách. Bez tváre, ich emócie nie sú vnímateľné, ale akonáhle sa pozriete na seba v zrkadlách, tak im ich dáte.  Vaša reflexia sa stane ich. Jemne, vo svetle a v tajnosti, rozprávame k nim svojimi myšlienkami, šepkáme, pred maľbou alebo zrkadlom, hovoríme sami so sebou.